V roku 1991 našli v blízkosti vybuchnutého reaktora v Černobyle huby, ktoré by za normálnych okolností nemali prežiť. Čím sa chránia pred nebezpečným rádioaktívnym žiarením? A môžeme poznatky z toho plynúce využiť aj na ochranu ľudí napr. vo vesmíre alebo pri liečbe rakoviny rádioterapiou?

Tragická černobyľská havária v roku 1986 sa nezmazateľne zapísala do ľudskej histórie. Do ovzdušia bolo vypustené množstvo rádioaktívnych látok, napr. rádioaktívneho jódu 131I, stroncia 90Sr a cézia 137Cs. Laický rozum by našeptával, že by v okolí Černobyľu nemala byť ani stopa po živote. Nielenže sa však do okolia najhoršej jadrovej katastrofe v dejinách vracia život, ale vedci prostredníctvom robotov ovládaných na diaľku objavili výskyt huby Cryptococcus neoformans a ďalších húb na stenách vo vnútri bývalého jadrového reaktoru. Tieto huby získavajú 500-krát vyššiu dávku rádioaktívneho žiarenia než tu, ktorá je bežná v prírode. Celé to vyzerá, ako keby huby priťahovala rádioaktivita.

Takže čo sa skrýva za odolnosťou hub v tak blízkom inak životu nebezpečnom prostredí? Melanín! Áno, ten, ktorý vytvára pigment na našej pokožke a chráni ju pred ultrafialovým svetlom, tieto huby chráni pred nebezpečenstvom silnej radiácie. Princíp je podobný ako u fotosyntézy. Silne rádioaktívne žiarenie sa vplyvom melanínu v hube Cryptococcus neoformans mení na chemickú energiu. Tento proces sa nazýva rádiosyntéza.

Pochopiť princíp ochrany týchto hub v radiačnom prostredí nám umožní mnoho aplikácií, napr. pri ochrane ľudí vo vesmíre alebo v lietadlách pred nebezpečným kozmickým žiarením. Okrem toho môžeme spojiť bezpečnosť s praktickosťou a napr. vyrobiť biologické solárne panely, ktoré budú premieňať slnečné žiarenie na chemickú energiu a z nej už nie je problém vyrobiť tú elektrickú.

Zdroje: cnet.com, express.co.uk, wikiskripta.eu, en.wikipedia.org, realclearscience.com