Energia, hnací motor civilizácie, ktorý poháňa všetko od priemyslu, výskumu, ale aj zábavy. Zdroje, odkiaľ energiu získať, boli vždy a aj sú dôvodom konfliktov po celom svete. Technológie ako napríklad fúzne reaktory nám sľubujú jej prakticky neobmedzený zdroj. Stále sme však nenašli spôsob, ako ich donútiť vyrobiť viac energie, ako sme do nich vložili. Existuje však ešte jeden spôsob, ako využiť silu fúzie.

Tento spôsob je technicky jednoduchší, jeho prevedenie je však pre nás oveľa zložitejšie. The Dyson Sphere (Dysonova sféra), pomenovaná podľa svojho vynálezcu, matematika Freemana Dysona, je teoretická štruktúra úplne obklopujúca hviezdu, pri čom zbiera 100 % danou hviezdou vyprodukovanej energie. Fanúšikovia sci-fi môžu tento koncept poznať zo seriálu Star Trek (aj keď v inej funkcii) alebo hry Stellaris. Keďže sa ale chceme na tento koncept pozrieť ako na realistický zdroj energie, budeme sa zaoberať realistickou verziou a to verziou nazvanou The Dyson Swarm (Dysonov roj).

Dyson Swarm. Zdroj: seti.org

Aký je medzi nimi rozdiel? Ako už mená môžu napovedať, líšia sa od seba jednou pre nás veľmi podstatnou vecou. Zatiaľ čo Dysonova sféra je jedna solídna megakonštrukcia obklopujúca celú hviezdu, Dysonov roj je rojom slnečnú energiu zbierajúcich satelitov obiehajúcich danú hviezdu. Tento koncept je oveľa realistickejší a praktickejší, keďže nepoznáme materiál, čo by dokázal vystáť sily pôsobiac na megaštruktúry takého rozsahu. Dysonov roj je na druhú stranu relatívne technologicky primitívny. Nepotrebujeme žiadne špeciálne materiály ani zázračné formy pohonu pre vesmírne lode (aj keď by velmi pomohli). S jeho stavbou by sme kľudne mohli začať práve teraz. Ďalšou z jeho výhod je práve to, že energiu získavame hneď po vypustení aj toho úplne prvého satelitu, pri čom budeme získavať viac a viac popri postupnom vypúšťaní ďalších a ďalších satelitov.

Samozrejme, aj keď ho môžeme začať staviať okamžite, neznamená to, že sa nám to oplatí robiť. Energia, ktorú by sme vynaložili doručovaním týchto satelitov na slnečnú orbitu, ďaleko prevyšuje energiu, ktorú by tieto satelity boli schopné generovať. Prečo sa o tom teda vlastne bavíme ako o niečom, čo by sme chceli raz postaviť? To, že sa nám to neoplatí teraz, neznamená, že tomu tak bude vždy. Toto je prvý z konceptov, o ktorých sa budeme rozprávať, na ktorý využijeme už vystavanú orbitálnu infraštruktúru spomínanú v predošlých článkoch tejto série. Problémom #1 je ako sa dostať s nákladom z gravitačného poľa zeme. V predošlých článkoch sme sa rozprávali hneď o niekoľkých spôsoboch, ako dostať zo zeme na orbit veľké množstvo materiálu lacno. Povedzme si teda, že sme sa rozhodli jeden z nich postaviť a práve ten využijeme. Nebude to však na dopravu samotných satelitov, ale strojov a materiálov, vďaka ktorým dokážeme ďalší materiál ťažiť vo vesmíre a rovno ho pomocou automatizovaných vesmírnych tovární pretvárať na naše družice. Môžeme napríklad využiť pás asteroidov, alebo postaviť ťažobnú základňu na Merkúre.

Doprava z oboch týchto miest bude oveľa efektívnejšia, ako by tomu bolo zo Zeme. Každý nový satelit bude generovať ďalšiu a ďalšiu energiu, ktorú môžeme využiť na výrobu ďalších satelitov a vytvoriť tak pozitívny feeback-loop, vďaka ktorému budeme môcť vyrábať nové satelity stále rýchlejšie a rýchlejšie, až sa nám eventuálne podarí obklopiť celé Slnko. Túto energiu môžeme následne presúvať po celej Slnečnej sústave pomocou laserov. Vieme tak napájať budúcu kolonizáciu ostatných planét a ponúkne nám to tiež novú možnosť pre spôsob medzihviezdneho cestovania či dokonca hýbanie celou Slnečnou sústavou. Načo nám budú vesmírne lode, ak je našou loďou celá hviezdna sústava, však? Ale to sú témy pre budúce články.  

Ako pri všetkom, aj tu máme "pár" nevýhod, ktoré musíme spomenúť. Prvé čo nás môže napadnúť je: Ak využívame 100 % slnečného svitu na generovanie energie, čo bude so Zemou? Riešenie tohoto problému nie je také zložité. Vieme rozloženie satelitov upraviť tak, aby Zem dostávala svoju normálnu dávku slnečného svitu. Áno, nebudeme síce zbierať tých 100 %, ale ako vždy, aj tu musíme spraviť kompromis, potlačiť svoj perfekcionizmus a zachrániť tak Zem pred ekologickou katastrofou večnej noci.

Hlavným problémom pre nás ako pre niekoho, kto by mal záujem o to, aby náš roj prežil aspoň chvíľu, bude niečo, čo mnohí z vás poznajú pod menom Kesslerov syndróm. Ak ste si mysleli, že Kesslerov syndróm je veľmi zlá vec na orbite Zeme, predstaviť si ho v mierke, v ktorej by vznikol v Dysonovom roji, je naozaj hrôzostrašné. Ako všetko, aj toto však vieme vyriešiť. Výstaba staníc, ktoré budú sledovať stav roja a prípadné nezrovnalosti "upravovať" lasermi, by mala tento problém vyriešiť. Možno je to pre nás stále nepredstaviteľné, ale stavbe tohoto roja v jeho rôznych formách sa v budúcnosti asi ani nevyhneme. Množstvo energie, obývateľného priestoru a kontroly nad Slnkom, ktoré nám poskytne, je absolútne nenahraditeľné. K tomu "obývateľnému priestoru" sa ešte vrátime v jednom z budúcich článkov, keďže je to niečo, čo si zaslúži článok samo o sebe.

Ak mám pravdu povedať, snažil som sa v tejto sérii postupovať tak, ako by sme postupovali v realite pri výstavbe týchto kolosov. Môj plán bol však prekazený nedávnym úmrtím Freemana Dysona, ktorý je otcom tohoto a mnohých ďalších konceptov a teórií. Tento članok som chcel preto venovať jeho pamiatke a vydať ho skôr. Godspeed Freeman, budeš nám chýbať.

Zdroj: youtube.com

Zdroj titulného obrázku: paradoxplaza.com