Sezóna kliešťov sa blíži k svojmu vrcholu a tak vzrastá aj riziko prenosu chorôb na ľudí. Dá sa tomu zabrániť? Sú pre nás tieto choroby nebezpečné? Aj o tomto sa porozprávam s Veronikou Rusňákovou Tarageľovou z Ústavu zoológie SAV.

Už od materskej školy vieme, že najlepšou ochranou je okamžité vytiahnutie kliešťa. A to akýmkoľvek spôsobom.
Kliešte prenášajú široké spektrum patogénov, ktoré môžu vyvolať ochorenie. Pokiaľ hovoríme o borelióze, platí zásada, že čím skôr kliešťa odstránime z nášho tela, tým je menšia šanca, že na nás prenesie nákazu. Pri víruse kliešťovej encefalitídy je najúčinnejšou ochranou očkovanie (dostupné, avšak vakcínu si hradíme sami). Pri tomto víruse je možná aj nákaza alimentárnou cestou, to znamená konzumáciou nepasterizovaného kozieho alebo ovčieho mlieka a mliečnych výrobkov. Kliešťami prenášané patogénne mikroorganizmy môžu spôsobiť závažné ochorenia, preto je dôležitá najmä prevencia, čiže dôkladná kontrola celého tela po návrate z prírody.

Vieme, že kliešte sa najčastejšie vyskytujú vo vysokej tráve a dokážu vyliezť na človeka a prisať sa tam, kde máme najjemnejšiu pokožku. Vyberá si kliešť svoju „korisť“, alebo sa prisaje na prvého teplokrvného živočícha, ktorý sa objaví v jeho blízkosti?
Kliešte v prírode číhajú primárne na divo žijúce zvieratá, či už vysokú zver, hlodavce, alebo vtáky. Človek je iba náhodným hostiteľom.

Priznám sa, že v biológii som úplný laik, preto táto otázka. Aké sú vlastne vývojové štádia kliešťov? Dokážu choroby prenášať iba dospelé jedince?
Kliešte majú štyri vývojové štádiá: vajíčko, larva, nymfa a imágo, teda dospelý jedinec. Larva je najmenšia a líši sa od ostatných štádií tým, že má len tri páry nôh, zatiaľ čo nymfy a imága ich majú štyri. Niektoré patogénne agens (pôvodcovia ochorení) sa prenášajú transštadiálne, ako je to napríklad pri boréliách z komplexu Borrelia burgdorferi sensu lato. To znamená, že ak sa larva nakazí cicaním krvi na infikovanom hostiteľovi, tak je po metamorfóze infikovaná aj ako nymfa (ďalej ako imágo). Prenos borélií z infikovanej samičky na potomstvo je však zanedbateľný. Tento „vzorec“ však neplatí pre všetky kliešťami prenášané patogény.

Vývojové štádia kliešťa obyčajného. Zľava doprava: larva, nymfa, dospelá samica, dospelý samec. Zdroj: doi.org

Mnohým ľuďom sa kliešte doslova protivia aj kvôli prenosu dvoch nebezpečných ochorení. Aký k nim máš vlastne vzťah ty? Čo bolo impulzom, že si si povedala budem skúmať kliešte?
Ja mám ku kliešťom, ak sa to tak dá povedať, pozitívny vzťah. Fascinuje ma ich stratégia prežitia, ich morfológia a ich fyziológia prispôsobená na parazitický spôsob života. Keď by sme mali zájsť „hlbšie“, fascinuje ma aj vzťah kliešťa ako vektora (prenášača) pôvodcov ochorení so samotným patogénnym mikroorganizmom (napríklad s boréliami). Celá stratégia prežívania týchto organizmov je dokonale zosúladená.

Zaujímalo by ma, aká je jeho stratégia, keď sa v jeho habitáte dlho nevyskytne vhodný hostiteľ.
Jednoduchá, proste dokáže prežiť dlho aj bez potravy – krvi. Ale počas sezóny majú kliešte v prírode obrovský výber hostiteľov od plazov cez vtáky až po cicavce.

Kliešť obyčajný pod elektrónovým mikroskopom. Zdroj: bbcearth.com

Koľko druhov kliešťov vlastne žije na území Česka a Slovenska? Sú všetky prenášačmi chorôb?
Na Slovensku sa vyskytuje 22 druhov kliešťov, a z nich má medicínsky, prípadne veterinárny význam 6 druhov (Ixodes ricinus, Dermacentor reticulatus, Dermacentor marginatus, Haemaphysalis concinna, Haemaphysalis inermis a Haemaphysalis punctata). Našim najbežnejším druhom je kliešť obyčajný - Ixodes ricinus (Acari: Ixodidae), ktorý patrí medzi tzv. „tvrdé kliešte“ prenášajúce široké spektrum patogénov a tie môžu spôsobiť závažné ochorenia u zvierat aj u ľudí. Práve tento druh je najčastejším prenášačom pôvodcov ochorení u nás.

V posledných rokoch v médiách často čítam bulvárne správy o nebezpečných inváznych druhoch kliešťov. Najčastejšie sa spomína pijak lužný. Naozaj je pravda to, čo sa o nich píše? Spomínajú sa často v súvislosti s prenosom babeziózy, ktorá je nebezpečná hlavne pre domáce zvieratá (psov).
Pijak lužný (Dermacentor reticulatus) je u nás bežným druhom, avšak nevyskytuje sa tak celoplošne ako kliešť obyčajný. Navyše len veľmi zriedkavo parazituje na človeku. Častejšie ho môžeme nájsť na psoch, na ktoré môže naozaj preniesť prvoka Babesia canis, ktorý vyvoláva ochorenie zvané babezióza. Toto ochorenie môže byť pre nakazeného psíka bohužiaľ aj smrteľné.

Veterinárna a farmaceutická univerzita v Brne spustila projekt Najdi pijáka, prostredníctvom ktorého žiadajú ľudí, aby ho vyfotili a poslali na zadanú adresu aj s údajom o presnom mieste nálezu. Má tento projekt význam? Bolo by vhodné niečo podobné spustiť aj na Slovensku?
Ako pomôcka na zmapovanie výskytu tohto druhu kliešťa takýto projekt určite význam má. Neviem však, na aké ciele je spomínaný projekt zameraný. Na Slovensku pracuje dlhoročne tím vedcov zo Slovenskej akadémie vied (Ústav zoológie SAV v Bratislave a Parazitologický ústav SAV v Košiciach), ktorý mapuje výskyt rôznych druhov kliešťov na Slovensku, pričom rozšírenie kliešťov sa spolu s meniacimi sa klimatickými podmienkami mení. Všetky tieto zmeny študujeme, zaznamenávame a publikujeme v karentovaných vedeckých časopisoch, ale aj v populárno-vedecky orientovaných médiách, aby mali ľudia prehľad o aktuálnej situácii a boli informovaní o možnom riziku nákazy.

Ako vyzerá typický deň zoológa zaoberajúceho sa výskumom kliešťov? Ako prebieha zber dát (kliešťov) na bádanie? Moja predstava je, že zájdeš niekam na lúku, tam zo stebla trávy zoberieš kliešťa, dáš ho do skúmavky, pozrieš na neho lupou, identifikuješ druh, potom ho zoberieš do „labáku“ a urobíš test, či v sebe má borélie.
Pracujeme na konkrétnych vedeckých projektoch a musíme plniť vopred vytýčené ciele. Preto aj „ako, kde a prečo?“ závisí od toho, na čom práve pracujeme. Zjednodušene povedané: zbierame kliešte z vegetácie, ale aj z hostiteľov, dokonca už aj z ľudí. Ako si napísal, kliešte najskôr v laboratóriu roztriedime podľa druhov a vývojových štádií. Aby čitatelia mali predstavu, hovoríme o stovkách, niekedy až tisíckach jedincov. Nasleduje izolácia DNA/RNA pomocou metódy PCR (polymerase chain reaction), tak cielene „namnožíme“ DNA sledovaného patogénu (baktérií, vírusov atď.). Tým to však nekončí. PCR metódou zistíme, či je kliešť infikovaný patogénom. Nasleduje determinácia druhov, v prípade borélií je to 20 druhov, v Európe bolo potvrdených doposiaľ 8 druhov. Získané dáta potom vyhodnocujeme.

V roku 2013 sa v médiách objavila správa, že virologický ústav SAV sa zapája do projektu ANTIDotE (Anti-tick vaccines to prevent Tick-borne Diseases in Europe). Tento projekt má skúmať a vyvíjať vakcínu na boreliózu a iné choroby prenášané kliešťami. Ďalšie informácie o tomto projekte som viacmenej nenašiel. Ako napredujú práce na vývoji účinnej látky?
Vyrobiť vakcínu proti pôvodcovi akéhokoľvek ochorenia je veľmi náročný proces a to finančne i časovo. Pracovala som na niekoľkých projektoch, kde sme sa pokúšali bojovať s kliešťami, prípadne s patogénnymi baktériami. Už len príprava takého projektu je veľmi náročná a často sa stane, že po mesiacoch príprav a práce sa nakoniec ukáže, že testovaná látka je neúčinná. Viem, že v Čechách sa vedcom podarilo úspešne otestovať vakcínu proti borelióze. Predpokladám však, že hotová vakcína v najbližších rokoch ešte dostupná nebude.

Vrátim sa k prvej otázke. Tam som spomínal, že kliešte sa najčastejšie vyskytujú vo vysokej tráve. Kde ešte sa môžu vyskytovať?
Najčastejšie sa kliešte vyskytujú v tráve, ale aj v kríkoch. Dospelé kliešte číhajú na hostiteľa vyššie ako nymfy a larvy. Každopádne, kliešte nepadajú zo stromov, ako si to pomerne veľa ľudí myslí.

Doma mám krásneho psa, každý rok mu kupujem obojok proti kliešťom a mám pocit, že funguje. Mám ho teda kupovať aj naďalej? Je to dobrá prevencia pre našich štvornohých miláčikov?
Aj ja som kedysi mala psa. Najprv sme používali repelentné obojky, neskôr sme kupovali antiparazitné „spot-on“ prípravky. Pokiaľ s našimi domácimi miláčikmi nechodíme na miesta, kde je veľké množstvo kliešťov, sú účinné. Poznám totiž prípady, že majiteľ našiel kliešte na psovi aj napriek týmto prípravkom, pokiaľ navštívili miesta s vysokým výskytom kliešťov.

Na prechádzkach v prírode dodržiavam všetky pravidlá protikliešťovej ochrany, ale po návrate domov zistím, že mám kliešťa. Čo presne by som mal robiť, aby som minimalizoval riziko prenosu boreliózy a encefalitídy do môjho organizmu?
Kliešťa je potrebné čo najskôr odstrániť z kože. Pokiaľ ide o nymfu/larvu, niekedy stačí navlhčiť vodou vatový tampón a niekoľkokrát prejsť po mieste, kde je kliešť prichytený. Ak kliešť stále drží, prípadne si na tele nájdeme dospelú samičku, najlepším spôsobom je vytiahnuť kliešťa tenkou pinzetou (ak nemáme pinzetu, postačia aj nechty). Ideálne je chytiť kliešťa čo najbližšie pri koži a kývavým spôsobom ho vytiahnuť. Nie je vhodné kliešťa stláčať, prípadne rozpučiť, mohli by sme tak „pomôcť“ prenosu nákazy. Takisto kliešťa ničím nepotierame, ako sa kedysi odporúčalo mydlom alebo olejom. Treba myslieť aj na to, že nie každý kliešť je infikovaný, preto netreba podliehať panike. Po odstránení kliešťa je dobré vydezinfikovať ranku bežným dezinfekčným prostriedkom. Pokiaľ by sme o pár týždňov sledovali príznaky podobné chrípke (zvýšená teplota, bolesti kĺbov, hlavy atď.) je potrebné navštíviť lekára a informovať ho, že som mal(a) kliešťa, aby mohol urobiť potrebné testy.

Zdroj titulného obrázku: piqsels.com