Každú jasnú noc môžeme pozorovať určitý počet meteorov. Spočiatku im ľudia nevenovali takmer žiadnu pozornosť. Neskôr im dali názov padajúce hviezdy a pripisovali im nadprirodzené schopnosti (väčšinou záporné). Až koncom 18. storočia sa meteorom začala venovať veda a postupne sa spracúvali teoretické základy meteorickej astronómie.

Meteor je úkaz v atmosfére Zeme. V podstate ide o svetelný jav, ktorý vznikne tak, že do atmosféry vnikne teleso z kozmického priestoru. Tento názov je vlastne pozostatok z predstáv z histórie. Podľa vtedajších predstáv boli meteory atmosferický jav (ako blesk apod.). Dnes pod názvom meteor rozumieme jav vyvolaný vniknutím pevného telesa danej hmotnosti a rýchlosti do atmosféry Zeme. Meteory majú rôzne jasnosti. Dajú sa pozorovať ďalekohľadmi, voľným okom, môžu sa aj fotografovať. Škála jasností meteorov je od -25m do +15m. To zodpovedá pomeru svetelných intenzít 1016. Preto je praktické rozdelenie meteorov podľa jasností:

Teleskopické meteory - Pozorujeme ich ďalekohľadmi. Spodná hranica viditeľnosti je určená svetelnosťou a výkonom ďalekohľadu (niekde sa uvádza, že boli pozorované meteory do +15m). Horná hranica jasnosti je +6m. Všeobecne platí, že v ľubovoľnom ďalekohľade vidíme meteory o dve magnitúdy jasnejšie ako najslabšie viditeľné hviezdy.

Lietavice - Dosahujú jasnosť ako hviezdy viditeľné voľným okom. Spodná hranica jasnosti začína pri teleskopických meteoroch a horná hranica je -1,5 až -2m.

Bolidy - Jasné meteory s vizuálnou magnitúdou aspoň -4m (jasnosť planéty Venuša). Prelet bolidu je veľmi efektný jav, bolidy vybuchnú, rozpadnú sa na niekoľko častí, po prelete môžme počuť aj zvukové efekty. Najväčšie bolidy dopadnú na Zem ako meteority.

Meteorické roje

V 19. storočí sa ustálil názor, že meteorické roje vznikajú rozpadom komét. Príčinou vzniku kometárnych meteorických rojov je ohrev jadra kométy, pričom sa z jadra začína uvoľňovať plyn (vytvára hlavu a chvost kométy) strhujúci súčasne prach a drobné častice. Začiatkom 20. storočia sa zistilo, že kométy nie sú jediným zdrojom meteoroidov. Veľká časť meteoroidov má krátkoperiodické dráhy podobné dráham planétok a to hlavne tým, ktorých dráhy ležia v blízkosti dráhy Zeme.

Rojové meteory sa v atmosfére Zeme pohybujú rovnobežne vedľa seba. Na oblohe však tieto meteory vyletujú z jedného miesta, ktoré nazývame radiant. Toto skreslenie je spôsobené perspektívou. Meteorický roj dostáva meno podľa súhvezdia, v ktorom sa nachádza radiant.

Pôvodne je roj veľmi hustý a je sústredený blízko jadra kométy. Toto štádium meteorického roja sa volá meteorický oblak. Meteory môžeme sledovať iba vtedy, ak sa kométa nachádza blízko priesečníku svojej dráhy s dráhou Zeme. Stretnutie Zeme s takýmto oblakom patrí medzi nezabudnuteľné zážitky. Pozorovatelia vidia stovky meteorov za minútu.

Ďalšia etapa vývoja roja sa volá meteorické vlákno. Nepatrné rozdiely v dráhových elementoch spôsobia, že sa oblak postupne rozptyľuje, až sa roztiahne pozdĺž celej obežnej dráhy. Roj pozorujeme každoročne, má veľmi ostré maximá a krátku dobu trvania.

Postupne sa začínajú prejavovať gravitačné účinky planét. Častice sa od seba vzďaľujú a vzniká meteorický prúd. Tu už meteory pozorujeme niekoľko dní, frekvencia sa postupne znižuje. Radiant už nemá podobu bodu; pozorujeme, že meteory vyletujú z radiačnej plochy o priemere niekoľko stupňov.

Narastajúci rozdiel medzi elementmi dráh častíc roja spôsobuje, že jeho frekvencia je stále nižšia a častice sú čoraz ťažšie rozoznateľné od častíc iného pôvodu. Takéto meteoroidy pozorujeme ako sporadické.

Vnik meteoroidu do atmosféry Zeme

Zem na svojej púti okolo Slnka každodenne stretáva niekoľko sto miliónov meteoroidov. Do atmosféry vnikajú rýchlosťou 12 až 72 km.s-1 a to podľa toho, či Zem dobiehajú, alebo prichádzajú z protismeru (rýchlosť meteoroidu iba zriedkavo presahuje 42 km.s-1).

Pri zrážkach s atómmi a molekulami atmosféry sa väčšina meteoroidov vyparí už v jej horných vrstvách. Hmotnejšie meteoroidy prenikajú hlbšie do atmosféry, pritom v nej rozbíjajú molekuly dusíka a kyslíka, ako aj molekuly zo svojho povrchu, a zanechávajú za sebou stopu v podobe stĺpca iónov. Elektróny v molekulách dusíka a kyslíka preskakujú na vyššie energetické hladiny a pri návrate na pôvodné hladiny rozdiel energií vyžiaria. Vo výškach 120-100 km sú zrážky medzi časticami atmosféry a meteoroidom častejšie. Stopa začína svietiť a my na oblohe vidíme meteor. (Meteoroid s hmotnosťou 0,25 g pohybujúci sa rýchlosťou 60 km.s-1 vytvorí meteor 0m.)

Dostatočne veľké telesá sa pri prelete atmosférou nestačia vypariť celé a zvyšok z nich dopadne na Zem. Predtým ich však atmosféra pribrzdí tak, že vo výške 20 km prestanú žiariť. Výnimočne veľké telesá atmosféra nepribrzdí a dopadnú na povrch Zeme svojou pôvodnou rýchlosťou. Pri dopade vybuchnú a utvárajú veľké krátery.

To bol stručný úvod do problematiky pozorovania meteorov. V ďalších článkoch sa dozvieme, ako pozorovať meteory, ako spracovať pozorovania a kam zaslať svoje výsledky pozorovaní.

Zdroj: https://www.imo.net/