Tento rozsiahly meteorický komplex v období zvanom Veľká jarná diera je aktívny od polovice februára do začiatku mája. Pozostáva z viac ako 10 radiantov. Meteory sú vo všeobecnosti pomalé. Najvýraznejší roj z tohto komplexu sú Alfa Virginidy (ich ZHR je 5-10). Celková aktivita presahuje 10 meteorov za hodinu, hlavne uprostred apríla.

Ako prvý roj pozoroval A. S. Herschel. V období od 10. do 17. apríla 1895 zakreslil 8 meteorov z radiantu o súradniciach RA=209°, DEC=-7°. V nasledujúcich rokoch až do roku 1915 však (okrem 6 bolidov) nebola pozorovaná žiadna aktivita. Až William F. Denning ohlásil, že 12. až 15. apríla 1915 videl "silnú aktivitu" z radiantu o súradniciach RA=209°, DEC=-10°. Viac nájdete v článku o Alfa Virginidách.

Ďalšie štúdie prinášali pozoruhodné vlastnosti tohto komplexu. V roku 1972 ich skúmali členovia British Meteor Society (BMS). Porovnávali počty rojových a nerojových meteorov o jasnosti 0 až 5 magnitúd a zistili, že rojových meteorov je oproti sporadickému pozadiu oveľa viac. Po tomto zistení pokračovali ďalej vo výskume. Objavili aj množstvo sekundárnych radiantov. Ich aktivita a veľkosť sa z roku na rok menila. Dokonca ich ZHR bola v niektorých rokoch vyššia ako 10 (väčšinou bolo pozorovaných približne 5 meteorov za hodinu). Riaditeľ BMS Robert A. Mackenzie v roku 1980 uverejnil, že komplex Virginíd obsahuje 16 radiantov, ktorých aktivita sa prekrýva.

Veľmi pekne zhrnul vlastnosti komplexu Cuno Hoffmeister v roku 1948 v knihe Meteorströme. Tu je tabuľka:

Solar Long. (°) RA (°) DEC (°) Probable Stream Name
344.3 178.8 +0.6 Pi Virginids
355.7 192.4 -1.5 Theta Virginids
1.6 186.0 -0.4 Eta Virginids
9.3 209.4 -0.4  
12.6 199.3 -10.7  
16.6 197.6 -6.1  
24.3 205.0 -10.7 Alpha Virginids
32.0 216.2 -10.8  
44.7 219.2 -17.8  

Najaktívnejším rojom sú Alfa Virginidy; ich maximum nastáva medzi 7. a 18. aprílom. O tomto roji v roku 1973 uverejnili zásadnú prácu E. I. Kazimirčak-Polonskaja a A. K. Terentjeva. Najprv z fotografických dráh (k dispozícii mali dáta od začiatku 50. rokov) vytvorili 10 skupín meteoroidných častíc nachadzájúcich sa na najrôznejších miestach dráhy komplexu. Potom začali určovať mieru gravitačných porúch na tieto častice. V matematickom modeli nechali na častice pôsobiť gravitačné účinky 7 planét (od Venuše až po Neptún) v intervale od roku 1860 až do roku 2060. Na troch skupinách meteoroidných častíc potom ukázali gravitačný vplyv Jupitera (hlavne ako mení dráhy častíc v rôznych vzdialenostiach od Zeme). Takto ukázali aj 30° zmeny pozície radiantu v deklinácii a v rektascenzii. Na grafe maximálnej aktivity radiantov (ktorý mali vyrátaný pre každý rok osobitne) ukázali, ako sa výrazne mení dátum maxima tohto komplexu v jednotlivých rokoch. Zmena je veľmi výrazná. Maximum nastávalo v slnečných dĺžkach 1,5° až 51,6° (22. marec až 12. máj). Autorky poukázali na to, že aktivita zo "starých dátumov maxima" stále pretrváva, preto je taká dlhá doba aktivity tohto komplexu. Radiant najvýraznejšej časti tohto komplexu opíše v období rokov 1860 až 2051 elipsu o rozmeroch 15°x31°. Na záver práce autorky pripomenuli, že vlastnosti tohto meteoroidného prúdu najviac formujú rušivé vplyvy Jupitera a to najviac vplýva na veľkosť radiačnej plochy a na celkovú dĺžku aktivity tohto roja.

V ďalších článkoch budem postupne písať o histórii jednotlivých rojov tohto komplexu.

Zdroje: en.wikipedia.org, adsabs.harvard.edu